Prečo si Japonsko zriadilo „ministerstvo osamelosti“

Áno, počujete správne, Japonsko a krátko pred ním aj UK (v roku 2018), si zriadili ministerstvá, ktoré riešia rastúci problém osamelosti a sociálnej izolácie, ako aj ich prevencie a následkov.

Ich krok dáva zmysel, ak zoberieme do úvahy výsledky vedeckých výskumov, ktoré preukázali, že osamelosť zvyšuje riziko úmrtia o 26 % a je pre zdravie rovnako riziková, ako fajčenie 15 cigariet denne. Osamelosť takisto zvyšuje pravdepodobnosť ochorení srdca a obehovej sústavy a pre tvoje zdravie je dvakrát väčší problém ako obezita. Osamelosť zrýchľuje starnutie, robí rakovinu smrteľnejšou, Alzheimerova choroba napreduje rýchlejšie, oslabuje tvoj imunitný systém.

Osamelosťou pritom napríklad v UK trpí až 2 milióny ľudí vo veku 50+, čo znamená nárast o 49% za posledných 10 rokov.

Aj keď najviac rizikovou skupinou sú seniori, osamelosť je problém, ktorý môže ovplyvniť nás všetkých, mladých či starých, kedykoľvek v našom živote. Môžeme žiť v rušnom meste alebo na vidieku, sami alebo s ostatnými, a pritom sa stále cítiť izolovaní.

Čo je osamelosť? Osamelosť je súčasť tvojho tela tak ako hlad. Vďaka hladu si dávaš pozor na svoje fyzické potreby. Vďaka osamelosti si dávaš pozor na svoje spoločenské potreby. Tvoje telo sa stará o tvoje spoločenské potreby, pred miliónmi rokov to totiž boli skvelé ukazovatele toho, akú šancu máš prežiť. Získať dostatok kalórii, bezpečnosť, teplo, alebo starostlivosť o potomstvo, bolo osamote prakticky nemožné. Byť spolu znamenalo prežitie, byť sám znamenalo smrť. Aby sa tomu predišlo, tvoje telo vymyslelo „sociálnu bolesť“. Bolesť tohto druhu je evolučné prispôsobenie sa na odmietnutie, akýsi systém včasného varovania, ktorý zabezpečuje, aby si prestal so správaním, ktoré ťa izoluje. Tieto mechanizmy na udržiavanie spoločenských väzieb fungovali väčšinu našich dejín skvele, až kým si ľudia nezačali pre seba budovať nový svet.

Epidémia osamelosti, ktorú dnes vidíme sa začala až v neskorej renesancii. Západná kultúra sa začala sústreďovať na jednotlivca. Intelektuáli sa odklonili od kolektivizmu stredoveku a nová protestantská teológia zdôrazňovala individuálnu zodpovednosť. Tento trend sa počas priemyselnej revolúcie zrýchľoval. S menej ľuďmi sa stretávame osobne a vídame ich menej často ako v minulosti. Priemerný počet blízkych priateľov v USA klesol z 3 v roku 1985, na 2 v roku 2011.

Väčšina ľudí spadne do chronickej osamelosti náhodou. Dosiahneš dospelosť a začneš byť zaneprázdnený prácou, univerzitou, vzťahom, deťmi a Netflixom. Na všetko proste nie je dostatok času. Najpohodlnejšie a najjednoduchšie je obetovať čas s priateľmi. Až sa jedného dňa zobudíš a uvedomíš si, že sa cítiš izolovane; že túžiš po blízkych vzťahoch.

Fyzická a sociálna bolesť využíva v tvojom mozgu spoločné mechanizmy. Obe vytvárajú pocit ohrozenia, a tak keď na teba pôsobí sociálna bolesť, vedie to k okamžitému obrannému správaniu.

Keď sa osamelosť stane chronickou, v mozgu to spúšťa pud sebazáchovy. Začína vidieť nebezpečenstvo a nepriateľstvo všade naokolo. Venuješ väčšiu pozornosť ostatným, ale rozumieš im menej. Osamelosť spôsobuje, že si o zámeroch iných voči nám myslíme to najhoršie.

Kvôli tomuto nepriateľskému vnímaniu sveta sa môžeš stať viac zameraným na seba, aby si sa ochránil, čo môže spôsobiť, že budeš vyzerať odmeranejšie, nepriateľsky a spoločensky neprispôsobivý, než ako v skutočnosti si.

Ak sa osamelosť stala vážnou súčasťou tvojho života, prvá vec, ktorú môžeš urobiť, je pokúsiť sa rozpoznať začarovaný kruh, v ktorom môžeš byť uväznený. Počiatočný pocit izolácie vedie k pocitu napätia a smútku, vďaka čomu sa tvoja pozornosť zameriava výlučne na negatívne interakcie s ostatnými. To spôsobí, že tvoje myšlienky o sebe a ostatných sú negatívnejšie, čo potom mení tvoje správanie. Začneš sa vyhýbať spoločenskému styku, čo vedie k väčšiemu pocitu izolácie. Tento cyklus sa stáva silnejším a je čím ďalej tým ťažšie mu uniknúť.

Často je tento proces pomalý, postupný a trvá roky, a môže skončiť depresiou a duševným stavom, ktorý bráni kontaktom, aj keď po nich túžiš.

Aby si sa tomu vyhol, je najprv potrebné prijať osamelosť ako úplne normálny pocit a nie niečo za čo by si sa mal hanbiť. Doslova každý sa cíti v nejakom bode svojho života osamelý; je to všeobecná ľudská skúsenosť. Nemôžeš tento pocit odstrániť alebo ignorovať, až kým zázračne nezmizne, ale môžeš prijať fakt, že ho cítiš a zbaviť sa jeho príčiny. Môžeš preskúmať seba samého.
Na čo zameriavaš svoju pozornosť?
Skontroluj, či sa výlučne nesústreďuješ na negatívne veci.
Bola táto debata s kolegom naozaj negatívna, alebo v skutočnosti neutrálna či dokonca pozitívna?
Aký bol skutočný obsah tejto interakcie?
Čo povedala tá druhá osoba?
A povedala niečo naozaj zlé, alebo si jej slovám prikladal zlý význam?

Samozrejme, každá osoba a situácia je jedinečná a odlišná, a samotné sebapozorovanie nemusí stačiť. Ak si nedokážeš poradiť sám, prosím, skús vyhľadať odbornú pomoc. Nie je to známka slabosti, ale odvahy. Či už sa dívame na osamelosť, ako na čisto osobný problém, ktorý potrebuje riešenie aby mohol byť človek šťastnejší, alebo ako na krízu verejného zdravia, je to niečo, čo si zaslúži viac pozornosti. Ľudia vybudovali svet, ktorý je úžasný, no žiadna s tých ligotavých vecí, ktoré sme vytvorili nedokáže uspokojiť alebo nahradiť našu základnú prirodzenú potrebu spoločenského styku.

Skúsme niečo spoločne: poďme niekoho dnes kontaktovať, bez ohľadu na to, či sa cítiš trochu osamelý, alebo chceš urobiť niekoho deň lepším. Skús napísať kamarátovi, s ktorým si sa nejaký čas nerozprával. Zavolaj členovi rodiny, ktorý sa ostatným odcudzil. Pozvi kolegu na kávu, alebo jednoducho choď niekam, kam sa zvyčajne bojíš ísť alebo sa ti nechce. Napríklad, choď si zahrať spoločenské hry alebo si choď zašportovať.

Každý je iný, takže ty vieš, čo je pre teba vhodné. Možno z toho nakoniec nič nebude, a to je v poriadku. Nerob to so žiadnym očakávaním. Cieľom je jednoducho sa trochu otvoriť.

A nezabudni na svojich rodičov, nie sú aj oni osamelí?